Rakúsko-Uhorsko od 1867 bola konštitučná dualistická monarchia. Skladala sa z dvoch štátov,  ktoré mali spoločného vládcu a niekoľko inštitúcií, vrátane spoločnej armády. Halič, ktorá sa začleňovala k prvému z týchto dvoch štátov bola provinciou s dosť široko chápanou autonómiou. Táto autonómia bola uzákonená v roku 1873 s vlastným Krajským snemom a vyvinutým systémom samosprávnych jednotiek.  V celom štáte platili rôzne občianske práva a Poliaci mohli dokonca plniť najvyššie funkcie nielen v autonómnej Haliči ale takisto v ústredných orgánoch štátnej správy: od polovice 19.storočia až do prvej svetovej vojny až traja Poliaci plnili funkciu predsedu rakúskej vlády. Pred vypuknutím veľkej vojny sa na Haliči, na rozdiel od poľského územia začleneného do cárskeho Ruska alebo Nemecka, poľský jazyk nielenže mohol používať ale bol dokonca oficiálnym úradným jazykom! Poľské školstvo fungovalo na všetkých stupňoch – vrátane poľských univerzít v Krakove aj Ľvove. Kultúrny a politický život kvitol a na území Haliče, tu našli úkryt poľskí aktivisti z ruského záboru: spomeňme aspoň Jozefa Pilsudského a Roberta Dmovského.

Vďaka tomu sa autonómna Halič stala ozajstnou oázou slobody pre Poliakov. Napriek biede, napriek tisíckam ľudí, ktorí emigrovali, napriek slabému rozvoju priemyslu a nedostatočným vládnym investíciám, ktoré obchádzali celú provinciu – okrem tých spojených s armádou- región sa stal živnou pôdou pre skúsených poľských aktivistov potrebných budúcemu nezávislému Poľsku. Región sa tiež stal strediskom poľských budovateľov a bojovníkov za nezávislosť: naozajstným „poľským Piemontom”.